Bradavičník

Určite vašej pozornosti neuniklo, že my Havraspárští sme boli posledných pár týždňov trochu nesvoji. Žiadna energia, smutné pohľady a takmer nulová koncentrácia – to boli len niektoré z následkov absencie kakaa a muffinkov. Ako ste sa už iste dopočuli, ktosi nám túto poživeň z našej spoločenskej miestnosti ukradol. My sme sa však rozhodli, že prázdnoty na stoloch bolo dosť. Spojili sme teda sily a vybrali sme sa na výpravu za stratenými pokladmi Havraspáru! (pozn.red. – Již dříve na toto téma psala článek Rose Evanlyn Jefferson, dnes vám však přinášíme nové podrobnosti, neboť kauza je uzavřena) Ak chcete poznať podrobnosti, čítajte ďalej!

Okolo štvrtej hodiny poobede sme sa stretli v spoločenskej miestnosti a rozhodli sme sa dať dohromady všetky stopy vedúce k páchateľovi. Na začiatku sme toho nemali veľa a niektoré z našich tvárí zdobil tak trochu zúfalý výraz. Potom však prišla záchrana v podobe domáceho škriatka, ktorý bežne v našej spoločenke upratuje. Zistili sme, že páchateľa videl a nepriamo nám prezradil, kto nám vlastne naše cukrové poklady vzal. Škriatok nám však tvrdil, že onen páchateľ to vlastne urobil pre naše dobro, že nám tým chcel pomôcť.

Zvláštne, povedali si mnohí z nás, no pre tú chvíľu sme to nechali tak. Len tí najodvážnejší z nás sa vydali na cestu naprieč hradom. Postihla nás však zvláštna vec. Keď sme boli v jednej z mnohých chodieb hradu, akoby sa tade čosi prehnalo a všetky svetlá zhasli. Bola to len náhoda, alebo sa nás niekto pokúšal vystrašiť a zastaviť? Niektorí sa zľakli a ušli. My ostatní sme vytiahli prútiky a posvietili sme si na cestu.

Vtom sme natrafili na obraz jednej veľmi otravnej milej dámy s čajovou šálkou. Hoci bolo už asi sedem, vraj sme jej narušili čaj o piatej. Keď však zistila, že sme v skutočnosti veľmi milí a slušní, rozhodla sa nám pomôcť a nasmerovala nás tou správnou cestou. Ocitli sme sa v úzkej chodbe s nízkym stropom, aká sa len tak v hrade nevidí. Netušili sme, čo nás čaká a vydali sme sa na cestu k možnej smrti. Áno, takto obetaví sme!

Ocitli sme sa tam, kam sme sa chceli dostať a objavili sme toho, koho sme chceli nájsť. Iste ste si už všimli, že som až doteraz nenapísal kam sme to vlastne šli a koho sme to vlastne hľadali. Ak hľadáte jasnejšie odpovede, v tomto článku ich nenájdete. Rozhodli sme sa totiž meno onoho zločinca neprezradiť. Veríme, že tento páchateľ nechcel spraviť nič zlé. Podľa môjho názoru niekto naše kakao a muffiny otrávil a náš páchateľ sa nás pokúsil zachrániť. Ak by nebolo páchateľa, alebo skôr záchrancu, možno by došlo k hromadnej vražde Havraspárskych! Ktovie, či v tej otrave nemali prsty ostatné koleje. S najväčšou pravdepodobnosťou to však bol jeden z profesorov. Viete, ten čo obetuje a rituálne vraždí študentov!

Náš páchateľ nás teda napokon doviedol do chodbičky malinkých rozmerov, na ktorej konci sa nachádzala komôrka. Tá bola plná muffinov a konvíc s kakaom. To už sme boli len štyria – Yureka Cellarage, Elisabeth Rachen, Mellisa Williamsová a ja. Pobrali sme čo sme mohli, opustili sme spomínanú komoru a vybrali sa späť do Západnej veže, kam sme stratené poklady vrátili. A vláčiť sa s dvoma plnými konvicami kakaa hore tými schodmi nie je sranda, to vám teda poviem!

Ak by ste chceli ďakovať statočným záchrancom vašich milovaných dobrôt, nebránime sa čokoláde, kvetinám, darčekovým balíčkom ani iným pozornostiam.

Pre Bradavičník spísal Aiden Noah Preston

Tagy: kakao, loupež, muffiny, pachatel, pátrání

5x Komentováno