Bradavičník

Môj tretí deň v Bradaviciach bol o niečo výnimočnejší ako ten druhý. Nielen, že som sa stretol s profesormi a takými perfektnými ľuďmi, o ktorých sa mi ani len nesnívalo, no objavil som aj tajomstvá tohto rúškom zahaleného hradu.

Keď som sa po výdatných raňajkách tvorených topinkami a toastami každého druhu dozvedel, že tieto dobroty robia vlastnoručne škriatkovia, ktorí práve nevynikajú krásou, som sa ja najzvedavejšia osoba hradu nemohol nevydať do kuchyne existujúcej v pivničných priestoroch hradu. Po raňajkách som si odchytil veľmi milú staršiu žiačku, ktorá mi vysvetlila všetko kam sa ide, kde a ako. S malou dušičkou a mysľou plnou obáv som zaklopal na miniatúrne dvierka, ktoré stáli na samom konci dlhokánskej čiernej chodby presne pod veľkou sieňou. Keď som zaklopal nervózne som poskakoval a zrazu, malé dvere sa otvorili dokorán a za nimi stál nízky zavalitejší škriatok s dreveným miešadielkom, z ktorého kvapkalo nejaké rôsolovité cesto. Čo bolo divné, bol jeho široký milý úsmev, pretože som nepočul žeby boli dva krát milí. Aj jeho širšia postava bola dosť divná lebo chýry, ktoré vraveli že sú prechudnutí od zlých pánov sa zdali veľmi dôveryhodné. V hlave sa mi premietalo milión možností ako je možné, že je taký aký je. Po chvíli ticha si ma škriatok jeho veľkými očami podobajúcimi sa na tenisové loptičky preskenoval od hlavy po päty. Ja som zo seba nervózne vypľul vetu, ktorú som si ani dopredu nepremyslel, proste som povedal prvé čo sa mi prehnalo hlavou.

„Dobrý deň…“ odmlčal som sa a doširoka umelo usmial „môžem pár otázok?“

Škriatok pozerajúc mi do očí len prikývol hlavinkou pričom sa mu jeho prasiatkovské uši rozkývali búrlivo do strán. Rukou, ktorou máchol do vnútra kuchyne mi pokynul, aby som vošiel. Keď som prešiel prah miniatúrnych dverí automaticky som ich zabuchol. Až po pár minútach mi došlo kde sa nachádzam. Bolo to tam kúzelné. Kraje stien lemujú desiatky sporákov, kde bublú jedlá v hrncoch, pekáčoch a sem tam nejaký škriatok vloží drievko do ohňa, ktoré vezme z rohu miestnosti z veľkej kopy siahajúcej až po strop. A okrem toho sú v strede štyri dlhé stoly z tmavého lakovaného dreva presne ako vo veľkej sieni, no s tým rozdielom, že pri nich nie sú dlhé lavičky kde sa o poschodie vyššie usádzajú študenti. Tu a tam prebehol splašene nejaký škriatok, ktorý začal divoko miešať polievku, ktorá kypela penou a nespokojne bublala. A iní škriatkovia miesili cestá, krájali, opekali, flambovali, vyprážali, miešali a strúhali, len aby naplnili najdivnejšie požiadavky a potreby osadenstva hradu. Pri tomto zamyslení som zacítil drobné ťahanie za môj nový mrzimorský habit. Dolu stál škriatok, ktorý v rukách držal malinový košíček a mlčky sa usmial. Automaticky, no udivene som sa na neho tiež usmial a s kradmou trasľavou rukou som si vzal koláčik, do ktorého som sa následne zahryzol. Bol skvelý, sladkokyslý a chrumkavý… Jednoducho skvelý.

Toto všetko sa dialo iba pár minút, no v mojej mysli dokým som všetko preskúmal to trvalo večnosť. Škriatok, ktorý mi otvoril prešiel ku mne a medovým hlasom ku mne prehovoril.

„Ahoj kto si? Ako sa voláš?“ usmial sa ešte horúčkovitejšie a dodal napchávajúc mi jeho ruku do mojej „Som Gifowler!“

„Ahoj ja som Edmund…“ potriasol som mu malou čistou rúčkou a opantane pokračoval. „Máš tu nejaké pokojnejšie tichšie miesto?“

Gifowler prikývol a ťahal ma za rukáv niekde nabok. O chvíľu moje trávnikovo zelené oči uvideli vysoký portrét. Čo mi prišlo dosť divné bolo to, že bol na jednom boku v medzere medzi sporákmi zatiahnutý červenými hodvábnymi závesmi (ktoré škriatok hneď odtiahol), a ešte aj to že to bol portrét krajčíra s dlhšou striebrosivou bradou. Odetí bol v smaragdovom habite držal v ruke látku a v druhej držal zlatú ihlu. Môj sprievodca kuchyňou sa prehol ku starému uchu krajčíra a šepol mu heslo, no i cez šepot som ho počul. Keďže je nepravdepodobné že by ste sa dostali cez škriatkov až k obrazu heslo vám prezradím. Heslo je čerešňové pyré.

Krajčír na obraze sa usmial pričom sa mu sivá brada roztiahla do bokov. Dvere sa otvorili dokorán a mne sa ukázalo to tajomstvo.

Malá útulná miestnosť s dvomi koženými kresielkami oproti ktorým sa čnel mohutný krb, v ktorom plápolal ohníček žltej farby. Vyzerala pohodlne a tajomne. Malý stolík, ktorý ste zbadali až po podrobnom preskenovaní terénu bol prepchatý šáločkami s horúcou čokoládou, z ktorej vychádzala mohutná para. Navyše na jednom boku miestnosti bola tajná úzka chodbička osvetlená iba slabším svetlom fakieľ, ktorá viedla ďalej do niektorej časti hradu.

Nízky Gifowler sa uškrnul posadil do jedného vysedenejšieho kresla a ja hneď vedľa neho do toho druhého. Zhovárali sme sa. Zrazu som si všimol hodinky na mojej ruke, ktoré ukazovali dve hodiny popoludní. Slušne som sa poďakoval pozdravil a odišiel na obed alebo na to, čo ešte zostalo z obeda.

napsal a nakreslil: Edmund Denis Attaman

Tagy: kuchyně, prváci, skřítek, toulky

Komentáře jsou uzavřeny.