Nie je to tak dávno, čo v čele zelenej koľaje stála profesorka al´Mearová. Nadišiel však nový školský rok a študenti sa s pootvorenými ústami nestačili diviť – úplne sa vyparila! Niekto by si samozrejme mohol myslieť, že sa len premenila na Jane Boneovú, aby nás vystrašila, ale pravda bola opakom. A ako každý iste vie, žiaden odchod či zmena vo vedení sa nezaobíde bez klebiet vedúcich od ucha k uchu, od obrazu k obrazu, teda ani tento nebol výnimkou.
Pravý dôvod odchodu sa stále nevie. Špekulácie o jej urýchlenom a neodkladnom presune do nemocnice svätého Munga z dôvodu zbláznenia sa z archivácie úloh z byliniek nemohli ujsť nikomu, kto má uši stále nastražené. Iní tvrdia, že pri dovolenkovaní na Havajských ostrovoch padla do oka istému Puananimu (v preklade “krásny kvet”) , ktorý sa zamiloval do jej povestného pleteného copa i materinského výrazu. Treba uznať, že dokonca aj nás všetkých jej prítomnosť napĺňala pocitom bezpečia a nemôžeme to pôvabnému Havajčanovi mať za zlé. Preto ju údajne požiadal o ruku, nasadil jej kvetinovú korunu a ona sa rozhodla opustiť chladné hradné múry.
Tieto teórie ale nie sú ničím podložené, takže je dosť pravdepodobné, že vznikli z bujnej a nenásytnej fantázie prekvapených študentov. Ja som sa teda vydala pátrať hlbšie a keďže výsledky prekvapili mňa, zaručene prekvapia aj vás.
Skúsme sa najprv zamerať na jej pestrú kariéru, ktorá zahŕňala výučbu mnohých predmetov a prirodzene niekoľkoročné zastupovanie Slizolinu ako takého, čo je vlastne samotné veľkým nebezpečenstvom. Odháňať otravné tvory od okien spoločenskej miestnosti, zametať všetky lumpárne pod koberec a dohnať nás až k vysnívanému školskému poháru, to nie je žiadna hračka, skoro až superschopnosť. Preto mi tak napadlo, či si ju niekto nemohol povolať na inú kúzelnickú školu! Je jasné, že lepšia ako naša neexistuje, ale mohli ju tam prilákať napríklad rozľahlé skleníky s ešte vzácnejšími rastlinami než máme tu. V nemenovanom mesačníku sa totiž uvádza, že sa mnoho profesorov presúva na iné pracovné miesta kvôli lepším podmienkam a jedná sa hlavne o školské priestory. Je možné, že by nás prenechala osudu len tak, dobrovoľne?
Asi nie, že. A tým sa dostávam k ďalšej, tej úplne najpravdepodobnejšej veci, ktorá sa mohla stať. Okrem neúnavnémho vyučovania jasnovidectva, herbológie či kúzelnického liečiteľstva sa zameriavala aj na jedy vo svojom seminári. Nie nadarmo sa volal jedy pre pokročilých, pretože keby tam strkal nos niekto bez základných vedomostí, stopercentne by oň v malom okamihu prišiel. Ako hovorí jedno staré príslovie, aj majster tesár sa niekedy utne a tu ho to utnutie môže pokojne stáť aj život. Predstavte si situáciu, kedy profesorka al´Mearová trpezlivo mieša v kotlíku bublajúcu hustú tekutinu, keď tu zrazu po pridaní plávacích blán ropuchy jed urobí neočakávané bum! Kvapalina vyšplechne, zasiahne odhalené časti tela a začne sa správať ako žieravina, proste niečo strašné. Profesorka nezaváha, zavolá o pomoc a sama sa snaží zostať v strehu. Teraz je niekde na liečení, kde sa pomaly zotavuje zo zranení a teddyvie, možno sa k nám o nejaký ten čas vráti a otočí presýpacími hodinami.
Ak by sa tak aj nestalo, budeme spomínať len a len v dobrom a priať jej do života mimo Bradavíc plno úspechov, málo neposlušných jedov, plný súdok trpezlivosti a čo najviac dopestovaných rastlín, pretože tých nikdy nie je dosť!
London N. Grey